So spomienkou na zosnulých úzko súvisí
slávnosť Všetkých svätých. Tento sviatok vychádza z historickej
udalosti, ktorou bolo zasvätenie rímskeho Pantheonu, chrámu všetkých rímskych
bohov, Panne Márii a všetkým svätým.
Bolo to 13. mája 609.
Na kresťanskom
Východe sa však slávil spoločný sviatok všetkých mučeníkov už od 4. storočia.
Od 8. storočia
sa začal sláviť sviatok Všetkých svätých v Írsku, Anglicku a u Frankov
(1. novembra). Cirkev v tento deň uctieva všetkých, ktorí už získali večný
život.
Spomienka na zomrelých
sa slávi nasledujúci deň po Všetkých svätých. Pozornosť veriacich sa vtedy
prenáša na všetkých, ktorí ešte nie sú dokonale pripravení k vstupu do
stavu večného pokoja.
Slávenie tejto
spomienky sa objavuje roku 998 keď ju vo francúzskom benediktínskom kláštore
v Cluny zaviedol opát Odilo († 1048).
Od 11. do 13. storočia
sa spomienka na zomrelých rozšírila aj mimo benediktínske kláštory v ďalších
krajinách.
V 14. storočí sa
udomácnila v Ríme. V 13 storočí sa tento zvyk objavuje už v celej západnej
cirkvi.
V Aragónii začali
kňazi v tento deň celebrovať tri omše za zosnulých. Od roku 1915, keď
v prvej svetovej vojne zahynulo veľké množstvo ľudí, dovolil pápež Benedikt
XV. tento zvyk aplikovať v celej Cirkvi.
|
Tradícia sviatku siaha až do biblickej doby. Významnú zmienku o
vzťahu k zomrelým nachádzame už v Starom Zákone.
Júdova obeta za padlých.
- Potom Júda zobral svoje vojsko a odviedol ho do mesta Odolam. Keďže
nastával práve siedmy deň, posvätili sa podľa obyčaje a slávili tam sobotu.
Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby odniesli telá padlých, lebo už bolo
nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných do otcovských hrobov.
Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon
Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu. Všetci
velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. Potom sa
začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili,
bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil
hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých.
Potom urobili medzi mužstvom zbierku,
ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema,
aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok,
lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú
vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych.
Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne
zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu
za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.
BIBLIA, Druhá kniha Machabejcov, 12. kapitola, verše 38 – 46
Cirkev chápe svoje mystické spoločenstvo
aj tým, že si od prvo-kresťanských čias uctievala pamiatku zosnulých.
Naše prosby, modlitby, sväté omše, dobré skutky môžu zomrelým účinne pomáhať
prejsť z očistca do stavu večnej radosti. Kresťania vyznávajú, že tak
ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, tak aj spravodliví po smrti
budú žiť s nim. Viera vo vzkriesenie je podstatným prvkom kresťanstva.
Modlitba za zomrelých patrí k najstaršej kresťanskej tradícií a spomienka
na nich je súčasťou každej omše.
Odpočinutie večné daj
zomrelým, Pane
a svetlo večné nech im svieti.
Nech odpočívajú v pokoji
Zádušná sv. omša
za našich zomrelých
bude celebrovaná vo vojenskej kaplnke.
|
